Potenciál sídliskových (medzi)priestorov v čase územnej implózie
Abstrakt: Predkladaný príspevok sa zaoberá myšlienkou prázdna v prostredí obytných súborov neskorej moderny. Tie v povojnovom období expresne vyriešili otázku bývania, častokrát nehľadiac na kvalitu ich spracovania. Typizované, prefabrikované panelové bytové domy striktne určovali mantinely v plánovaní a architekti, či urbanisti sa preto kreatívne vyžili v ich komplexnom usporiadaní. Rovnako nadimenzované objekty ukladali do rozličných sústav a blokov, čo vytváralo intímny priestor v priestore, no zároveň aj hluché miesta bez funkcie, či diery. Podobne ako biele miesta v kontexte mesta, sú sídliskové medzipriestory prázdnymi miestami v kontexte sídliska. Typizáciou a prefabrikáciou sa mala výroba zefektívniť, zlacniť a urýchliť, no častokrát technokratický prístup ideu o kvalitnom bývaní zmenil. Vznikli teda sídliská bez námestí a ulíc, bez jasne určeného verejného a súkromného priestoru. Často tu chýbajú plochy s významovým a funkčným určením. Nemenné bloky bytových domov v usporiadaní inom ako pravidelnom vytvárali hluché zákutia, ktorým nepomohla ani ľudová tvorivosť miestnych rezidentov. Výskum predstavuje prehľad aktuálneho stavu poznania k problematike takýchto priestorov a skúma možnosti ich reintegrácie do tkaniny sídliska v podobe plnohodnotných verejných priestorov. Práca v prostredí slovenských sídlisk zbiera a sleduje prítomnosť externých intervencií do týchto medzier. Článok prostredníctvom grafických interpretácií prináša typologický rozbor bielych miest v kontexte socialistických sídlisk, na báze ktorej vznikli scenáre sídliskových medzipriestorov. Na základe pracovnej databázy definuje ich priestorovú “kvalitu“, aktuálnu funkciu a ponúka súbor odporúčaní, ktorý je do istej miery akýmsi manifestom a upozornením na ich potenciál. Výskum pracuje s myšlienkou reverzného rozrastania sa sídlisk smerom dovnútra a pracuje s paradoxom, kedy menej voľného priestoru prináša viac kvalít. Verejný priestor sa stáva uchopiteľnejším, s ľahšou orientáciou, obytné bloky sú komunitnejšie a dostávajú sebe vlastnú identitu. Z územia v okolí bytových domov vzniká pridaním nových funkcií živý priestor. Sídliskové medzipriestory sú v tomto scenári vnímané ako “oázy“, či možnosti úniku v prísne urbanizovanom prostredí. Príspevok preto prináša rôzne funkčné a estetické koncepty ako s týmito priestormi naložiť. Predkladaný výskum sa prostredníctvom rozličných riešení snaží tento model interpretovať na konkrétnom sídlisku. Predmetom skúmania je mesto Martin (Slovensko) a jeho najväčšie sídlisko Jahodníky – Ľadoveň. Predstavený súbor riešení, ktorým sa práca zaoberá, poukazuje na možnosti, ako by sídliskové medzipriestory mohli byť využité na vytvorenie identity daného sídliska. Ich vzájomné prepojenia a nadväznosť dokážu vytvoriť zjednocujúci celok a uľahčiť orientáciu v priestore, zviditeľnením doteraz neviditeľných miest. Cieľom príspevku je tiež poukázať na tieto nevyužité mikro plochy a vyzdvihnúť ich potenciál stať sa plnohodnotnou súčasťou verejných priestorov sídlisk.
